Ja rozhodujem, alebo prečo si v zdravotníctve platíme za úsmev.

Autor: Martina Bencová | 9.4.2017 o 10:35 | (upravené 9.4.2017 o 17:32) Karma článku: 13,32 | Prečítané:  8272x

Nič si nezapamätáte lepšie ako výrok zdravotníkov, ktorí dokážu moment keď ste na kolenách a trasiete sa od strachu neuveriteľne prisoliť svojim správaním. Kto to nezažil, nech zdvihne ruku.Prečo nám u lekára chýba kultúra a takt?

„Lebo som povedala,“ odvrkla jej doktorka, otočila sa na svojej bielej crocske a odpochodovala z izby. Zosypala sa. Nie preto, že má rakovinu. Nie preto, že aj jej muž má rakovinu. Ani preto, že už niekoľko mesiacov vkuse podstupuje agresívnu onkologickú liečbu a už fakt nevládze. Zosypala sa preto, lebo ju namiesto slušnej komunikácie dôležitá pani doktorka ponížila na úroveň hlúpej hysterky, s ktorou nemá zmysel diskutovať. Veď čo tá tomu rozumie?

Stačilo pritom vysvetliť, že pacientka musí zostať na onkológii o dva týždne dlhšie, lebo výsledky má síce dobré, ale teraz sa rozhodli, že nádor chcú ožiariť aj z inej strany, aby mali istotu, že dostal smrtiacu dávku a Petra už nebude musieť opakovať liečbu. Stačilo málo a pacientka nemusela vyhľadávať psychologičku, ktorá by jej dala silu zvládnuť ďalšie dva týždne v nemocnici, nemusela by volať mojej rodine, aby sa poradila, či nebude príliš odvážne, keď za doktorkou príde a slušne ju poprosí, aby jej vysvetlila zmenu plánu. Nemusela poslednú psychickú silu vynaložiť na to, aby svojej rodine neplakala do telefónu a nedala im najavo, že už nevládze.

Sme ľudia. Príjemní aj odporní. Ja som tiež taká. Už si nepamätám, ktorá poštárka mi vynadala, že som prišla dve minúty pred zavretím pošty, ani už presne neviem, akými slovami ma to urazil šéf na porade, ale nezabudnem na doktora H. Poštárka a šéf nemali na rozdiel od doktora H v rukách život môjho nenarodeného dieťaťa. „Prídete si sem v noci, pozeráte sa tu na mňa v nočnej košeli a s kabelkou v ruke a ja mám s vami akože čo robiť teraz?“ privítal ma hneď od dverí. Chudák pán doktor. Piatkovú nočnú mu prerušilo to, že musí vyšetriť a prijať tehotnú asihysterku, o ktorej nič nevie. „Poslal ma za Vami na príjem gynekológ po tom, čo dostal výsledky mojich pečeňových testov, má u mňa podozrenie na HELLP syndróm, vravel mi, že o mne viete“ skúsila som ešte rozumnú reč. „Aké máte hodnoty hepatálok?“ Nervózne sa na mňa pozrel. „Pán doktor, vôbec netuším. Predpokladala som, že to s Vami vykomunikoval. Povedal len, že musím ísť okamžite do nemocnice, preto som si dovolila sa na Vás usmiať v nočnej košeli,“ povedala som ešte stále milo.

 Ešte dve hodiny predtým som bola niekto. Na Ekotopfilme som moderovala diskusiu o rozvojovej pomoci, premietala môj nový dokument za ktorý som dostala festivalovú cenu a myslela si, že so mnou aj dieťaťom je všetko v poriadku. Teraz tu stojím v blbej nočnej košeli s kabelkou v ruke a presviedčam službukonajúceho, že mi asi niečo je a že netrávim piatok v nemocnici preto, že nemám lepšiu predstavu o večernom galaprograme. Bola som vystrašená, nevedela som, či budem musieť rodiť ešte túto noc, alebo to počká ešte týždeň. Čo presne sa deje s mojim dieťaťom a ako mu čo najlepšie pomôcť. A kabelka v ruke? Áno asi to vyzeralo zvláštne. Keďže ma prijali do nemocnice v noci, nemala som si kam položiť veci. Kufor musel zostať na chodbe a tak som si brala so sebou do vyšetrovne aspoň osobné veci. Asi som naozaj vyzerala bizarne, ale bol to dôvod na takéto privítanie?

Doktor sa už začal otvorene rozčuľovať, že so sebou nemám žiadne labáky a ako si to ten môj gynekológ vlastne predstavuje. Keď sa ma druhý krát opýtal, čo má so mnou akože robiť povedala som: „Pán doktor, dohodnime sa. Vy tu teraz nechcete byť a ja už vôbec nie. Tak si to prestaňme obaja znepríjemňovať“ môj hlas už znel poloagresívne. Asi to zabralo. Vyšetril ma a poslal spať k dvom chrápajúcim pacientkám. To že som celú noc nespala ale nebolo kvôli chrápaniu, ani infúziám, ktoré do mňa pchali. Celý čas som sa snažila rozdýchať jeho vrelé privítanie, môj nejasný stav a strach z toho čo bude. Až neskôr som sa dozvedela, že mi mal pichnúť kortikoidy, aby môjmu nezrelému dieťaťu dozreli pľúca a pripravili sa na predčasný pôrod. Neurobil to. Dieťa sa samozrejme narodilo predčasne.

Keď som po sekcii ležala na prebúdzačke, bola som jediná z pacientov pri plnom vedomí. Personál bol zjavne zvyknutý na prispatých pacientov, ktorí si aj tak pol hodinu po operácii nič nepamätajú. Presne tak sa aj správal. „Tú gyndu ti dám na chodbu,“ povedal sanitár, chytil môj vozík a začal ho odsúvať. Zdvihla som hlavu a povedala že nie som žiadna gynda a že mám meno. Nezareagoval. Veď sfetovaná pacientka si to nebude pamätať. Zbytočný pokus.

V takýchto situáciách trochu rozumiem, prečo ženy chodia rodiť do Kocha, do Břeclavi, do Rakúska. Prečo sa Slováci, ktorí na to trochu majú peniaze dávajú operovať v zahraničí. Nie je to o lepšej starostlivosti, na Slovensku máme v pár nemocniciach naozaj super expertov a zašijú vás aj tou striebornou nanočasticovou niťou, keď bude treba. Je to o tom, že inde vám budú podrobne a donekonečna milo vysvetľovať, čo idú robiť, prečo si myslia, že to je nutné a trpezlivo odpovedať na všetky otázky. A ešte vám aj navrhnú, aby ste sa išli niekoho opýtať na druhý názor.

Už roky píšem o zdravotníctve a zatiaľ som sa nedozvedela, prečo sú niektorí zdravotníci takí, akí sú. Áno, majú veľa pacientov a nie je na nich čas. Sú neskutočne unavení, lebo stále slúžia a majú v rukách obrovskú zodpovednosť. Pacienti a ich správanie sú samostatná kapitola. Niektorí by iste vytočili do vývrtky aj pápeža Františka. A musím objektívne povedať, že niektorí lekári a sestry sú úžasní aj napriek únave, frustrácií a znepokojivej situácii v rezorte. Ale teraz k tým, ktorí nie sú... 

Možno stačí, aby sa  medzi sebou nebavili o pacientoch v intenciách: „Čo nám to sem veziete? Ako sa má ten karcinóm pečene z trojky?“ Keď boli medici schopní naučiť sa v latinčine pomenovať všetky kosti a svaly, keď dokážu pochopiť biochémiu, zakresliť komplikované chemické rovnice, verím, že si aspoň na týždeň zapamätajú meno pacienta, alebo si ho dokážu z chorobopisu aspoň prečítať. Niektorí to tak robia. Napríklad návšteva dcérinej pediatričky, Eleny Prokopovej je zážitok. Sestričky aj doktorka sa môjmu dieťaťu vždy prihovárajú menom a neverím, že si ho pamätajú. Majú toľko slušnosti, že si ho vždy pozrú v papieroch a dopredu prebehnú jej zdravotnú históriu. Nemyslím si, že ich to oberie o veľa času. Sú to jednoducho profesionálky, ktoré majú takú kultúru.

Akú kultúru máte vy?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Kedy spoznáme víťaza francúzskych prezidentských volieb?

Návod k sledovaniu francúzskych volieb.

KOMENTÁRE

Francúzi vo voľbách nerozhodujú len o sebe

Tí, ktorí si už Európu vybrali, si teraz hryzú nechty.


Už ste čítali?